Metaforický názov vojny môžeme preložiť kadejako. Môj názov v prenesenom význame tejto eseje označuje #MeToo. O čo sa jedná sa dá celkom jasne vysvetliť, no názor na toto hnutie si musí urobiť každý z nás. Najmä v posledných mesiacoch sa objavilo veľa konšpirátorov ktorý zatracujú toto hnutie. Hnutie Me Too „#MeToo“ s miestnymi alternatívami v iných jazykoch je medzinárodným hnutím proti sexuálnemu obťažovaniu a útoku. #MeToo sa šíri virálne od októbri 2017 ako hashtag používaný na sociálnych médiách najmä na facebooku, twitteri a instagrame, aby pomohol preukázať rozšírenú existenciu sexuálneho napadnutia a obťažovania, najmä na pracovisku. Toto hnutie vzniklo krátko po verejnom odhalení obvinení zo sexuálneho zneužívania proti Harveymu Weinsteinovi. „S príbehom Weinsteina sa prelomila priehrada. Aféra amerického filmového producenta Harveyho Weinsteina, ktorý sexuálne obťažoval viaceré herečky ako Angelinu Jolie alebo Gwyneth Paltrowovú. Vlnu výpovedí na sociálnych sieťach vyvolala herečka Alysse Milanová. Ta vyzvala ženy, aby zverili svoje skúsenosti zo sexuálnym obťažovaním alebo so sexuálnym nátlakom spolu s hashtagem #MeToo. Stovky výpovedi o sexuálnom obťažovaní začali zverejňovať ženy, ale i muži. Všetci sa zverujú s tým čo zažili, ako to zmenilo ich život, aký dopad to má na ich životy, poprípade, či so sexuálnym obťažovaním niečo ďalej robili.
Je potrebné si uvedomiť, koľko žien má svoju kariéru a život narušenú obťažovaným. Keď v roku 2017 vzniklo toto hnutie, ozvali sa milióny žien po celom svete ktoré zacítili podporu a nebáli sa so svojimi smutnými príbehmi podeliť so zvyškom sveta.
Namiesto plodnej diskusie o najvhodnejšom riešení začnú zo všetkých kútov vyliezať „skeptici“. To slovo dávam do úvodzoviek, pretože ich skepsa má dosť zásadné limity – v podstate sa obmedzuje len na situácie, kedy sa po nich chce trocha sebareflexie. Neprichádzajú so zlým úmyslom, len majú pochybnosti. Len by to všetko chceli vysvetliť ešte raz. Inak. Počuť ešte viac príkladov. Vidieť dôkazy, najlepšie stopercentne nezfalšovatelné. Ide im o spravodlivosť a dobro nás všetkých. Chcú zamedziť poľovačky na čarodejnice, chcú predísť utrpenie nevinných. Nie týchto nevinných, tamtých nevinných. Bezbranných boháčov, úbohých mužov s konexiami a vplyvom. Pretože keď slávni muži prichádzajú o prácu kvôli obvineniam zo sexuálneho obťažovania, je to tragédia, ktorá znesie porovnanie s upalováním žien v rukách inkvizície. Skutočnosť, že také množstvo žien má skúsenosti so sexuálnym obťažovaním, znamená, že zhruba rovnaké množstvo mužov sa zachovalo nevhodne. Teda spôsobom, ktorý bol nepríjemný, zanechal ženu zranenú, ohrozenú, znechutenú, prípadne zneužitú. Bohužiaľ obet často počuje „tak si neber výstrih“, „nenos červený rúž“, „nedávaj si tretí pohár vína“ a tak ďalej. Je skôr na čase odpovedať: „Jednoducho to nerobte!“
Muži, ak nepočujete jasné „áno“, znamená to „nie“. A ak ono „nie“ nerešpektujete, je to obťažovanie. Takto jednoduché to je.
Nebojte sa toho, že keď podržíte žene dvere, budete označení za úchyla. Galantnosť nie je sexuálne obťažovanie. Len si prestaňte myslieť, že máte nárok na sex, právo vyjadriť, čo si myslíte o tej či onej postave, prsiach, pozadia, a že je vašou svätou povinnosťou hodnotiť, čo už je a čo ešte nie je sexuálne obťažovanie.
Celé by to bolo len bizarné, keby si títo strážcovia domnelé spravodlivosti neukradlo takmer každú konverzáciu o sexuálnych útokoch a nedostávali automaticky priestor v médiách. Z diablových advokátov sa stávajú hrdinovia verejných debát: muži, ktorí nesúhlasia. Jedinci bez osobnej skúsenosti s pozíciou obete sexuálneho násilia, ktorí napriek tomu nesmú chýbať prakticky v žiadnej ankete a u žiadneho okrúhleho stola. Nech ide o akúkoľvek tému, bieli heterosexuálny, muži sú jediná skupina obyvateľov, ktorá sa bežne dostane k mikrofónu len preto, že chce niečo povedať. Pri všetkých ostatných sa skúma kvalifikácia, pretože identita ich robí podozrivými zo zaujatosti. Ale biely muž predsa nemá agendu, je to proste len človek a ako taký musí byť vypočutý. Fenomén mužov, ktorí nesúhlasia, je tak silno zakorenený, že s ním pracujú novinármi aj novinárky. Súvisí to s naším pomýleným vnímaním nestrannosti. Pokiaľ ide o narušovanie mocenských mechanizmov v základoch spoločnosti (teda nielen v politike alebo biznise), aj tá najliberálnejšie časť mainstreamovej žurnalistiky sa stavia k pokroku s nedôverou a inštinktívne sa držia radšej pri stene. Hranica prijateľného je definovaná tým, čo dané médium samo robí a ako píše – čokoľvek, čo by vyžadovalo zmenu vlastného prístupu, je už príliš. Správny progres končí zhruba tri stupne od status quo, ďalej už začína radikalizmus. A pretože status quo zahŕňa muža v úplnej väčšine všetkých vplyvných pozícií, mediálne konverzácie podľa toho musia vyzerať, inak sú vnímané ako nefér.